V marockom Safi sa konal medzinárodný kongres venovaný problémom v oblasti Stredomoria. Bol september 2004. Už v lietadle som sa snažil zistiť čo-to o krajine. Ako sa správať, akí sú ľudia, aké sú domáce špeciality. Sused na vedľajšom sedadle bol tiež zhovorčivý, takže bolo o čom, aj keď nám to komplikovala naša lámaná angličtina. Z celého rozhovoru si pamätám hlavne to, že sa blížil Ramadán a že tu pred pár dňami besný pes pohrýzol turistu.
Do Casablancy sme prileteli okolo polnoci. Na letisku ma čakal zástupca organizátora. Verili by ste, že sa do Peugeotu 205 zmestí „pohodlne“ 5 dospelých ľudí a 4 x batožina na týždenný pobyt? No po troch hodinách cesty nočným Marokom som stále žil, takže naozaj, dá sa.
Safi je nádherné mesto. Leží na pobreží oceánu, plné rybárov, s tradičnou hrnčiarskou výrobou a inými špecialitami. Život akoby tu plynul inak. Nik sa nikam neponáhľa, všade plno veľkých psov, na zemi oddychujú mačky. A skoro všetci ľudia tu už niekedy počuli o Československu. V Maroku je nádherne. Tá krajina má nepochybne veľké čaro. Ale mňa očaril najmä 1 človek. 1 výnimočný človek. Palestínčan. Volá sa Ikrema Rayan.
Ikrema je zakladateľom dobrovoľného občianskeho združenia ľudí, ktoré pomáha v núdzi ostatným obyvateľom. Organizuje medzinárodných dobrovoľníkov, ktorí ďalej pomáhajú domácim. Keď sme sa počas prestávky v prezentáciách prechádzali po meste, rozprával mi o domove. O tom, ako ťažko sa mu odtiaľ odchádzalo. Ako doma nechal synov a manželku. Ako stále žijú v strachu.
Pred niekoľkými týždňami Ikremovi zastrelili brata. Bol na manifestácii, na ktorej izraelskí vojaci začali strieľať do ľudí. Keď sa ho snažili v sanitke previezť do nemocnice, zastavili ich zátarasy. Vojaci ich nepustili cez kontrolu. Majú tam svoje pravidlá. Niekde sa čaká chvíľu, niekde hodiny, niekde celé dni. Kvôli vojenským kontrolám majú Palestínčania 5 druhov občianskych preukazov – rôzne farby, vždy podľa lokality bydliska. Pokúsili sa teda dostať do nemocnice cez hory. Cesta trvala o 2 hodiny dlhšie. Do nemocnice však už neprišli, brat mu vykrvácal v rukách.
Chvíľu sme obaja mlčky kráčali ďalej. Spýtal som sa ho, či nenávidí všetkých Izraelcov. Jeho odpoveď ma zaskočila. „Vieš, ten človek, čo mi zastrelil brata, toho nenávidím. Ale určite sú medzi nimi i dobrí ľudia. Chvíľu pred odchodom ma v noci doma navštívili izraelskí vojaci. Chceli súrne vidieť môjho 9-ročného syna. Hovoril som im, že spí, že ho nebudem budiť. Nechceli ustúpiť, tak som ho zobudil a priviedol na prízemie. Chceli ho vytiahnuť von z domu, to som im už nedovolil. Vraj hádzal kamene na ich tank. Kľačal som pred nimi na kolenách a prosil, či toto je skutočná hrozba Izraelu. Či sa boja malého chlapca, ktorý ešte ani presne nevie, čo robí. Videl som, ako sa jeden z vojakov zľutoval a v domácej reči presviedčal toho druhého, že možno bude stačiť pre dokumentáciu jeho fotka. Nakoniec si syna odfotili a odišli preč. Niesú všetci zlí.“
Kráčali sme ďalej. „Ikrema, a prečo neodídete? Prečo nevezmeš rodinu a nejdeš s nimi ďalej? Niekam do bezpečia...“ Na chvíľu sa mi uprene zadíval do očí a ja som videl, že ma zaradil ku všetkým tým ostatným ľuďom, ktorých už stretol. „Ondrej, Ty si to nepochopil. My sme v Palestíne doma. Vždy sme tam boli doma a nikdy neodídeme. Mrzí ma len, že keď sa vrátim, moji ľudia sa ma spýtajú, čo som im odtiaľto priniesol. Čo som pre nich urobil. Čo som pre nich získal. A na tomto kongrese sa iba rozprávame. Každý má plno rečí, príde sem, niečo porozpráva, niečo si vypočuje a ide domov. A ja sa vrátim k svojim s tým, že utiekol ďalší týždeň. Ondrej, u nás ľudia zomierajú na ulici..“
Pred hotelom zastal, na chvíľu sa zahľadel na malú mačku, ktorá sa spokojne vyhrievala pod stromom. „Mačky sa tu majú lepšie ako človek v Palestíne...“ – smutne zažundral a vošiel do hotela.
