Mám kolegu, ktorý je v jednej veci naozaj výnimočný. On, keď ráno vstane, a to vstáva naozaj veľmi zavčasu, otvorí okno, pozrie sa von a je schopný mi zavolať a povedať:“Ondrík, pozri aké máme dnes nádherné ráno.“ Mňa vtedy zvyčajne napadne niečo ako: „Do čerta, prečo je toľko hodín, prečo nemôžem spať ešte aspoň hodinku?“ A nie je to tým, že ja by som bol v zmysle niektorých teórií sova a on škovránok. Aj keď sova určite som J
Tomáš je jednoducho človek, ktorý sám seba neprestajne presviedča, že všetko je super. A ak to aj super nie je, tak to super čoskoro bude. Neviem ako to robí, ale ide mu to. Niekedy mám až pocit, že to je divadlo. Ale keby bolo, bol by Tomáš asi najvytrvalejším maratóncom spomedzi všetkých divadelných hercov na svete.
Za podobne večného optimistu som považoval Jula Satinského. Bol a stále je pre mňa v mnohom vzorom. Jasné, nepoznal som ho osobne a možno zdanie klame, ale určite bol pán Satinský velikánom svojej doby. A tiež bol večným optimistom. Z jeho kníh a z jeho prejavu som mal pocit, ako keby si napríklad pri pohľade na veľmi obézneho človeka, ktorý sa neúspešne snaží držať krok s nejakým športovcom ako prvé povedal: „Pozrite na toho chlapa, koľko energie, koľko sebazaprenia, koľko sily má ten človek.“ Asi nemusím hovoriť, čo by ako prvé napadlo nás ostatných pri rovnakom pohľade.
Vlastne poznám aj iného večného optimistu. Je ním môj brat. Pre mnohých od narodenia nevidí, ale podľa mňa vidí ďaleko viac ako ktokoľvek. Peťo sa vyberie sám nakupovať, sám na návštevu kamarátov, sám na výlet do Prahy a podobne. Keď sme spolu boli pri mori v Bulharsku, bolo to chvíľu potom, ako sa kinohitom stali „Čeľuste“, musím priznať, že som sa naozaj bál vliezť do mora. Ale Peťo sa smelo rozbehol do vody a vždy plával čím ďalej od brehu, až som sa bál, že nebude počuť moje volanie. Peťo je fakt optimista. Predstavte si, že prídete domov a doma je tma. Skúste si to niektorý večer na vlastnej koži. A ostaňte v tej tme aspoň chvíľku. A potom si predstavte, že tá tma je stále okolo vás. Nepretržite. To zvládnu naozaj len optimisti.
Mám pocit, že ako ľudia máme nejaký vrodený sklon k pesimizmu. Veď o čom je napríklad ohováranie? O chybách, o slabých stránkach, o prešľapoch. A ako sa mu medzi nami darí... Aj noviny nám vlastne ponúkajú len to, čo im ide na odbyt. Tragédie, ľudské nešťastie, nehody a prírodné katastrofy. Rovnako všetky iné médiá. Na základe tohto všetkého človek rýchlo nadobudne pocit, čo všetko stojí za h...o. Aj preto som tak rád, že medzi nami stále žijú optimisti. A dúfam, že ich aj vďaka tomuto krátkemu článku bude zajtra viac....