reklama

Áno, moja viera nie je 100%-ná...

Minule som na kázni počul, že máme byť pre druhých ľudí svetlom na návrší. Že máme otvorene žiť život podľa Boha, že sa za to nemáme hanbiť a ako máme „ísť... a hlásať. A mám dilemu, či pred kamáratmi aktívne otvárať túto tému a či sa snažiť presvedčiť niekoho z blízkych, aby šiel so mnou aspoň raz do kostola a vypočul si aspoň jednu kázeň...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Keď som bol ešte vo veku tínedžera, ležal som raz v tráve s jedným dievčaťom a len tak sme sa rozprávali. Ako tak vedľa mňa ležala, povedala mi, že: „Keď som s Tebou, cítim Boha." Úplne ma zamrazilo. Tak som sa spýtal. „Erika, predstav si, že spolu ostaneme a budeme mať syna. Kam bude chodiť v nedeľu, do kostola alebo na futbal"? A ona ticho a váhavo odpovedala: „Do kostola." A ja som sa s ňou vtedy aj kvôli tomu rozišiel.

Do kostola som nechodil a predstaviť si, že by som tam mal svoje dieťa posielať každú nedeľu... Bŕŕŕ. Ale k Bohu som sa modlil. Aj keď nie každý večer. Učila ma to už moja babka, keď som bol malý. Vždy pred spaním. „Andelíčku, strážničku.. „ a „Otče náš, ktorý si..." a pár ďalších modlitieb. A modlil som sa tiež pred nejakou ťažkou skúškou alebo rozhodnutím. V škole, v zápasení, v živote. Ale v kostole som bol dovtedy len párkrát - na svadbe a na dedkovom pohrebe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

No pred pár rokmi, nejaký čas po rozchode s bývalou priateľkou, som sa zamyslel nad niekoľkými kamarátmi. Zdali sa mi výrazne iní, ako hocikto, koho som dovtedy spoznal. Ale nevedel som presne definovať v čom. Tak som sa ich postupne pýtal na ich záujmy, na hodnoty, na to, ako trávia voľný čas a snažil som sa zistiť, čo majú všetci títo ľudia spoločné. Ale nič ma nenapadlo. Až raz som si všimol, že niektorí z nich chodia do kostola. Tak som, len tak zo zvedavosti, išiel s jedným z nich.

Bolo to v Petržalke a tá kázeň, tá ma teda vôbec neoslovila. Ba čo viac, keď som videl tých ľudí, ktorí tam tak stáli a poklepávali si na hruď so slovami: „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina..." - pôsobilo to na mňa skôr odstrašujúco. Bolo to ako keby tam stáli prívrženci nejakej sekty. Ale nedal som sa hneď odradiť prvým zážitkom. Išiel som znovu, len do iného kostola, tiež v Petržalke. A tu som stretol „nášho" kaplana.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tá „oficiálna" časť svätej omše bola rovnaká ako poprvýkrát. Len tam počas nej naviac hral a spieval spevokol. Ale keď začala kázeň, tá kázeň ma očarila. Kaplan rozprával veľmi pokojne, veľmi jasne a mal som pocit, akoby to, čo rozprával, bolo adresované práve mne. A prisahal by som, že to na ostatných ľudí okolo mňa pôsobilo úplne rovnako. Ani si už nepamätám, o čom presne vtedy kaplan hovoril. Viem len, že to bolo niečo v zmysle: „Aha, naozaj, takto som sa na to nikdy nepozeral. Má pravdu, mohol by som sa v tomto trochu polepšiť. Prečo som sa nad tým takto nikdy nezamyslel?" A domov som odchádzal zrazu o jedno zaujímavé poznanie múdrejší.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priznám sa, že som do kostola odvtedy vstúpil veľakrát a veľakrát to bola práve kázeň toho kaplana, ktorá ma tam prilákala. Ale neskôr som bol čoraz zvedavší. Zaujímali ma všetky tie veci, ktoré som si logicky nevedel zodpovedať. A tak som po omši chodil za kaplanom a pýtal som sa. Na všetko, čo ma len napadlo a súviselo s vierou. A kaplan mi dokázal dať odpoveď, ktorá ma uspokojila a ktorú som vedel akceptovať. Neskôr som šiel na svoje prvé sväté prijímanie. A potom sme mali s dnešnou manželkou v kostole i svadbu.

Dnes, keď sa ma niekto spýta, či som veriaci, odpoviem, že áno. Verím v to, že ľudia majú svoj talent od Boha, ale je iba na nich, či a ako ho využijú a v koho prospech. Verím vo vyššiu moc, verím v dobro, verím v to, že každý má niekde svoju polovičku. Verím v to, že raz budeme všetci musieť bilancovať. Verím v to, že katolícka viera i náboženstvo sú vo svojej podstate dobré, aj keď ich ľudia vedia a vedeli zneužívať. Verím v to, že i kňazi sú len ľudia a ich chyby či slabosti žiadnej viere či náboženstvu nerobia zrovna dobré meno. Verím v to, že svätá omša neublíži, ale môže pomôcť zamyslieť sa a uvedomiť si veci, ktoré možno všetci vieme, len si ich z času na čas nie je na škodu pripomenúť. Verím v to, že život podľa viery vedie k pokoju v duši, ale žiť absolútne podľa viery dokáže v skutočnosti len málokto. Verím vo svedomie a v ľudské schopnosti. Verím v silu odpustenia a v to, že všetko má svoj zmysel. Ale verím aj v otázky, na ktoré si človek nikdy nebude vedieť odpovedať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tie odpovede určite nie sú ako z modlitebnej knižky. Áno, moja viera nie je 100 %-ná. Páčilo sa mi, čo raz „náš" kaplan povedal na túto tému. Povedal: „Viera je cesta a každý sme na nej niekde inde." A otázka znie, či je šanca, že sa na tú cestu so mnou vydá aj niekto z Vás, ktorí práve čítate tento článok a ešte ste nevykročili...

„Ale keď to napíšeš na blog, podporíš ľudí, ktorí hovoria, že podľa viery žijú. Že načo budú chodiť do kostola..." - to mi povedala manželka v krátkom rozhovore po kázni, ktorú som spomenul v úvode tohto článku. Áno, možno sú ľudia, ktorí chodia do kostola, aby ukázali svoje nové šaty či topánky. Možno sú ľudia, ktorí tam chodia preto, aby sa vôbec ukázali. Možno sú ľudia, ktorí chodia do kostola a sú k druhým v živote zlí a nežijú ani trochu podľa Boha. A ako som už písal, sú aj kňazi, ktorí zhrešia či zhrešili.

Ale v kostole, vo viere, rovnako ako aj v živote, tam je každý sám za seba. A ja hovorím: „Nebuďme plný predsudkov a nenechajme sa zastaviť ľuďmi, ktorí už majú na vieru či Boha nejaký svoj názor. Ale otvorme aj túto knihu a skúsme sa do nej začítať. Veď jeden nikdy nevie, čo nové sa naučí a čo nové v nej nájde. A za ten jeden pokus nič nedáte."

Mne osobne návšteva kostola či počúvanie evanjelia v každú nedeľu pripomenie hodnoty, podľa ktorých treba žiť. Aj keď sa mi ich doma snažili vštepiť rodičia, je dobré si ich z času na čas pripomenúť. Pripomenie mi, čo všetko by som mohol robiť a nerobím. Pripomenie mi, ako mne bolo x-krát odpustené, ako mne bolo x-krát pomohnuté... Pripomenie mi, čo všetko som už dostal a čo všetko mám a možno mnoho iných ľudí žiaľ nie. Rodinu, lásku, kamarátov, zdravie, vieru...

Ondrej Gombárik

Ondrej Gombárik

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

manzel, rodic, syn, brat, obcan, dusou sportovec, telom uz dnes viac clovek pracujuci hlavou... milujem ludi, sny, fantaziu a vsetky dobre veci... verim na rodinu, lasku, buducnost a na moznost menit veci k lepsiemu... Zoznam autorových rubrík:  Zápisky z denníka - občasníkaÚsmevné úvahyMenej úsmevné úvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu