reklama

Na smrteľnej posteli...

Mal som včera možnosť stretnúť sa s blízkym človekom, ktorý si myslel, že leží na smrteľnej posteli. Nebudem dúfať, že ešte neprišiel jeho čas, keďže sa veľmi trápi, má bolesti a s ohľadom na jeho zdravotný stav to bude len horšie. Verím, že pomaly odíde s pokojom v duši, plný šťastia a lásky, ktorou ho včera obklopovala takmer celá jeho rodina. Ale nie o tomto som chcel písať... Chcem sa s Vami podeliť o lekciu, ktorú mi včera tento starý človek sprostredkoval...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Keď sme za ním na jeho žiadosť prišli, ležal na posteli obklopený svojou manželkou, deťmi a vnukmi. Zavolal nás, aby sa s nami mohol rozlúčiť. Bol unavený a vysilený, vpadnutými očami pod hustým obočím smutne pozeral okolo seba hľadajúc známe tváre. Akoby hľadal iskierku nádeje, akoby hľadal kúsok svetla...

Keď nás s manželkou zbadal, potešil sa. Naznačil, aby sme k nemu prišli bližšie a natiahol k nám svoju vychudnutú dlaň. Potom nám jemne zatriasol rukami a na chvíľu na nás uprel svoj hlboký pohľad. Pomaly sa znovu očami presunul ku dverám, keďže za nami prišli ďalší príbuzní. Toto všetko sa postupne viackrát zopakovalo s prichádzajúcimi členmi rodiny, až sme tam s ním boli takmer všetci, ktorých očakával.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypýtal si trochu malinovky a potom sa jemne poposúval po posteli. Otvoril ústa a s veľkým úsilím vylúdil pár nezrozumiteľných zvukov. Mal studené ruky, ťažko dýchal a skutočne vyzeral, že sa s nami rozlúči a pomaly odíde z tohto sveta. No ako sme tam pri ňom sedeli, stáli, plakali a rozprávali naňho, bolo mu rozumieť viac a viac. O chvíľku mal ruky teplejšie a ďalej sa to zlepšovalo.

Keď mu začalo byť trochu rozumieť, začal s radami a výčitkami. Nebudem konkrétne písať, čo presne hovoril, keďže by som to na tomto fóre nerád zverejňoval, ale v zásade išlo o veci, ktoré mu pripadali ako jeho omyly či chyby, ktoré vo svojom živote urobil. Odkázal nám všetkým, aby sme sa z jeho chýb poučili, boli na seba stále dobrí, aby sme sa k sebe správali lepšie a podobne. Potom začal so spomienkami. Rozrozprával sa o takých detailoch svojho života, ktoré ho zjavne ztrápili od detstva až po starobu a s ktorými sa doteraz takmer nikomu nezveril. A rozprával a rozprával... a takmer všetky jeho spomienky, ktoré nám povedal, boli smutné a bolo vidieť, že ho dlho a veľmi trápili. Potom zavrel oči a na chvíľku si oddýchol, očividne sa tým rozprávaním poriadne vysilil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sme prišli, mal som skutočne pocit, že je pripravený odísť. Ale postupne, akoby si to rozmyslel. Akoby mu naša prítomnosť dodala zmysel pre ďalšie hodiny či dni. Mám pocit, že sa trochu bál umrieť a asi aj preto tak bojoval. Myslím, že každý z nás spozná svoju poslednú chvíľu. A každý z nás má v takejto chvíli moc sa tomu odovzdať alebo so zubatou ešte nejaký čas bojovať.

Čo bolo pre nás ponaučením a verím, že sa z tej chvíle všetci poučíme, bol predmet jeho posledných úvah. Boli to rady pre nás a výčitky, boli to chyby, bol to strach zo smrti, boli to veci, ktoré ho trápili od detstva až po starobu. Mal som pocit, že by sa s nami najradšej rozprával celé dni. Akoby toho bolo strašne veľa, čo chcel povedať. Ibaže mu na to nestačili sily. A ani mu spočiatku nebolo veľmi rozumieť. Je to smutné, že sú veci, ktoré si za život povieme až na smrteľnej posteli. Že sú veci, ktoré v sebe dokážeme držať a dusiť tak dlho. Že vtedy myslíme a spomíname na to zlé, čo nás postretlo. Že až v tej poslednej chvíli zistíme, čo všetko by sme mali napraviť, čo všetko sme mali urobiť inak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek tomu chvíľami na ňom bolo vidieť, že sa teší, že sa raduje z toho, akú veľkú rodinu má okolo seba. Koľko najbližších ľudí sa s ním prišlo rozlúčiť. Bolo na ňom vidieť, že mu to všetko dodalo silu. A o to viac mu bolo smutno z toho, že musí odísť. Možno aj preto teraz bojuje.

Neviem povedať, ako dlho mu táto energia vydrží. Ako silná bude jeho vôľa bojovať a láska k svojej rodine. Ako dlho mu jeho manželka bude takou oporou, akou mu bola po celý ich spoločný život a akou mu bola aj včera, keď ho silne držala za ruku a iba občas sa neubránila slzám.

No nech je to akokoľvek, som rád, že som si včera vďaka nemu znovu uvedomil, o čo by v našom živote malo ísť. Čo je podstatné, čo by malo byť našou skutočnou prioritou a na čo by sme mali dennodenne myslieť. Aby sme život žili v láske, v rodine, v priateľstve, aby sme si nič nenechávali na neskôr, aby nebolo nič, čo by sme si nepovedali, nič, čo by sme hneď neriešili, aby nebolo nič, čo by sme si odkladali až na smrteľnú posteľ... pretože sa môže stať, že v poslednej chvíli ostaneme sami, pretože nám môže dôjsť dych, môžu dôjsť sily, pretože nám na to všetko môže ostať veľmi málo času...

Ondrej Gombárik

Ondrej Gombárik

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

manzel, rodic, syn, brat, obcan, dusou sportovec, telom uz dnes viac clovek pracujuci hlavou... milujem ludi, sny, fantaziu a vsetky dobre veci... verim na rodinu, lasku, buducnost a na moznost menit veci k lepsiemu... Zoznam autorových rubrík:  Zápisky z denníka - občasníkaÚsmevné úvahyMenej úsmevné úvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu