reklama

Teória 2 psov

Človek sa vraj učí celý život. A to všade. Či už doma, v škole, v práci, v obchode alebo na blogu... Niektoré veci vraj pochopíme až na smrteľnej posteli. Ako jasne môžu vidieť veci nevidiaci, ako sa dá médiami „tvoriť svetonázor“, alebo ako sa dokáže človek správať k človeku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Máme doma 2 psov. Respektíve, moji rodičia majú doma 2 psov. Ja mám doma „iba“ manželku a povedané rečou účtovníka „1 dieťa na ceste“. Ale aby som sa vrátil k pôvodnej myšlienke. Naši majú doma 2 veľmi inteligentných psov. Nielenže sa mnohému naučili, či už od nás alebo jeden od druhého, oni dokážu lekcie dokonca rozdávať. A jednu lekciu od nich som vďačne prijal aj ja. Nazval som ju „Teória 2 psov“.  

Keď nám v r. 1991 zomrel dedko, babke bolo doma v rodinnom dome smutno. Poprosila ma, aby som jej priniesol psa. Chcela jazvečíka. Tak som išiel najskôr pozrieť do útulku. Jazvečík tam práve žiadny nebol, ale bolo tam iné nádherné šteniatko. Bola to fenka. Babka si ju vzala k sebe a dali sme jej meno AJA. Bolo to pravé, nefalšované, nesmierne šikovné a inteligentné „šteniatko ulice“ a v očkovacom preukaze malo ako farbu uvedené „žemlová“.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už odmalička som ju cvičil. Naučila sa na povel sadnúť, ľahnúť, aportovať, štekať, ostať na mieste a väčšinu ďalších štandardných príkazov. Naučil som ju dokonca vyskočiť mi na ruky, keď som si poklepal po hrudi. Raz som ju, len tak zo zábavy, učil skákať na plot. Ona mala v kohútiku výšku max. 35 cm, teda malý pes. Pritom náš betónový plot bol vysoký približne 2 metre. Po pár pokusoch to ale dokázala a začala to s radosťou opakovať tak často, až sme tam museli kvôli nej dávať drôtené prekážky. Bola veľmi poslušná a prítulná. Ale keď niekto z nás na ňu práve nemal náladu, jednoducho jej povedal, aby išla na miesto alebo do búdy a ona poslušne odpochodovala. Takisto keď sme niečo jedli a bola blízko, pozerala na nás tým svojim neodmietnuteľným pohľadom, sliny jej tiekli z papulky, ale keď sme jej povedali, aby odišla na miesto alebo do búdy, urobila tak na prvý pokus. Nikdy nikoho neoblízala, ani keď mal tvár na dosah, Aja to proste nerobila.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď mala už asi 7 rokov, otec priniesol „do rodiny“ ďalšieho psíka. Teda znovu fenku. Tentoraz čistokrvného hrubosrstého jazvečíka, voláme ju Baša. Baša je povahovo celkom iná ako Aja, ju cvičil otec. Má typickú povahu poľovného psa. Je tvrdohlavá, vytrvalá a trochu neposlušná. Ak jej povieme, že sa za sudom skrýva myš, dokáže tam sedieť a štekať na tú myšku hodiny. Dokonca, keď prídeme na záhradu o týždeň znovu, znovu si tam sadne, šteká a začne podhrabávať sud.  

Ale naspäť k spomínanej teórii. Ak by som dávnejšie z tých 2 psov mal vybrať obľúbenejšieho alebo jednoducho „svojho“, bola by to Aja. Toho psíka som domov priniesol ja. Cvičil som ju. Vždy som presne vedel, ako zareaguje. Bola ďaleko inteligentnejšia, šikovnejšia a poslušnejšia ako Baša. Ale ako roky ubiehali, Baša sa mi vždy viac „líškala“. Keď som prišiel k našim, vždy mi prvá vybehla oproti, aj keď mala príkaz zostať na mieste, kývala chvostom, vyskakovala na mňa, niekedy sa od radosti pocikala. Ak niekomu dosiahla papuľkou na tvár, snažila sa ho na rozdiel od Ajky vždy oblízať.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď babka zomrela, naši psov zobrali z jej rodinného domu k sebe do bytu. Mali sme tam 1 izbu voľnú, ktorá mala na podlahe linoleum, tak sme ju trochu vypratali a odvtedy v zime spávali tam. Keď som sa do školy učil vo vedľajšej izbe, Baša ma vždy prišla „pozrieť“. Aj keď to mali oba psy zakázané, vždy sa prišla „prilíškať“. Aja žiaden zákaz ako prvá nikdy neporušila. Postupom času začala Aja po Baši opakovať, ale mám pocit, že to bolo skôr zo žiarlivosti ako „z vlastného presvedčenia.“  

Až som si po čase uvedomil, že som si už Bašu obľúbil viac. Dávala mi stále najavo, ako veľmi sa teší, že ma vidí, ako veľmi ma má rada. Nebola zďaleka tak poslušná, šikovná, ani spoľahlivá ako Aja, jednoducho sa mi viac „líškala“. A ja som si ju preto viac obľúbil.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som si to uvedomil, porozmýšľal som nad svojou prácou. Nad ľuďmi, ktorých som tam stretol a pozoroval. A pochopil som, že sa táto teória, teória 2 psov, dá veľmi ľahko aplikovať i v práci.  

Teória 2 psov hovorí, že nestačí byť šikovný, kreatívny alebo spoľahlivý. Ak sa niektorý aj menej šikovný kolega bude šéfovi jednoducho viac „líškať“ a pokiaľ v tom bude naozaj vytrvalý, je pravdepodobné, že raz zožne on Vašu úrodu :-).    

Ak táto teória platí a nebudete mať nejakého naozaj výnimočného šéfa, je naozaj už iba na Vás, či sa chcete pokúsiť stať tou výnimkou, ktorá potvrdzuje vyššie uvedené pravidlo a pôjdete za svojimi cieľmi naďalej svojou vlastnou, ale asi ťažšou a tŕnistejšou cestou alebo si jednoducho zvolíte tú ľahšiu cestu v zmysle vyššie uvedenej teórie.  

Ondrej Gombárik

Ondrej Gombárik

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

manzel, rodic, syn, brat, obcan, dusou sportovec, telom uz dnes viac clovek pracujuci hlavou... milujem ludi, sny, fantaziu a vsetky dobre veci... verim na rodinu, lasku, buducnost a na moznost menit veci k lepsiemu... Zoznam autorových rubrík:  Zápisky z denníka - občasníkaÚsmevné úvahyMenej úsmevné úvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu